Daniel Gachulinec je slovenský profesionálny obranca ľadového hokeja, ktorý si zahral aj na svetových šampionátoch v Rige a po roku vo Fínsku. V súčasnosti hrá za HC Slovan Bratislava, no vždy sa rád vracia do rodnej Považskej. Daniela sme odchytili na rozhovor v deň, kedy delil svoju 31 kilogramovú radosť z Pohára Vladimíra Dzurillu na štadióne s našou hokejovou mládežou.
Rozhovor s Danielom patrí do série „Príbehy Považskobystričanov“ o rodákoch, ktorých spája láska k mestu.
Ako 5-ročný začínal s tenisom, rok na to sa pridružil hokej. Oba športy hrával súvisle 12 rokov, kým neprišiel do veku, kedy sa musel rozhodnúť. Hovorí, že ho pohltil kolektív a tak zvíťazil hokej. V osobnej kríze sa postavil pred otázku, čo ďalej, a začal študovať elektronický obchod a manažment na Žilinskej univerzite. Na hokej však nezanevrel a darí sa mu skvele. Ako vníma rodné mesto a kde vidí priestor na zlepšenie?
Celý život pracuješ v kolektíve, si tímový hráč. Čo pre teba znamená tím?
Dobrý kolektív je kľúčový. Je to dobre vidieť v najvyšších ligách ako NHL. Niekedy aj tím, v ktorom sú síce slabšie individuality, ale spolu tvoria partiu, kde by jeden za druhého aj život položili, porazí tím skvelých jednotlivcov.
Máš podobné skúsenosti aj mimo hokeja?
Správny a silný kolektív dokáže prekážky a problémy zdolávať ľahšie ako jednotlivec. Myslím si, že aj pre Považskú Bystricu je veľmi dôležité, aby sa konečne zomkol kolektív šíkovných ľudí, odhodlaných pracovať pre mesto. Je to jediná cesta, ako môžeme toto mesto niekam posunúť.
Pre Považskú Bystricu je veľmi dôležité, aby sa konečne zomkol kolektív šíkovných ľudí, odhodlaných pracovať pre mesto. Je to jediná cesta, ako môžeme toto mesto niekam posunúť.
Čo si sa vďaka hokeju naučil? Odhaľ nám silné stránky, ktoré ti šport dal.
Dostaneš sa do takých nekomfortných situácií, do akých sa v bežnom živote nedostávaš. Respektíve ak sa aj dostaneš, je to problém. V hokeji sa v nich ocitáš veľmi často.
HC Slovan tento rok oslavoval storočnicu, v zápasoch bol na nás pochopiteľne vyvíjaný obrovský tlak. Pamätám si na siedmy zápas s Košicami, kde išlo úplne o všetko. Išiel som do toho s tým, že tam buď zomriem alebo vyhráme. Nič iné som si ani nepripúšťal.
Hokej ma naučil, ako sa správať v krízových situáciách. Je to dobrá škola života. Pocítiš, aké je ocitnúť sa na psychickom či fyzickom dne a zistíš, že sa vždy dajú nájsť ďalšie sily, o ktorých si netušil, že ich máš.
Nikdy si sa za tie roky nedostal do vážnejšej krízy?
Nebudem klamať, boli momenty, kedy som váhal, či to má ešte zmysel. Napríklad keď som si zlomil členok a hneď na to som mal komplikované zranenie ruky. Nehral som vtedy hokej osem mesiacov. Bolo to obdobie plné otázok, či budem pokračovať alebo sa musím v živote zamerať na niečo iné.
Rodičia ma hnali na vysokú školu hneď po strednej. Ako každý mladý hokejista som bol plný ideálov a myslel som si, že budem hrať v NHL. (smiech)
Začal som sa naplno venovať hokeju, ale keď mi dal život túto facku, uvedomil som si, že hokej nie je všetko a potrebujem sa zlepšovať aj v iných oblastiach.
Preto si sa prihlásil na vysokú školu?
Áno. Kým doteraz som stavil všetko na fyzický výkon, vďaka škole som sa začal venovať aj duševnu. Myseľ som začal ťahať iným smerom a paradoxne mi to pomohlo aj v hokeji. Začalo sa mi dariť. Nájsť rovnováhu je naozaj dôležité.
Precestoval si kus sveta a dokážeš porovnať prácu s mládežou aj v iných hokejových kluboch. Od koho by sme sa mohli učiť?
To, čo robia ostatní dobre, si beriem za svoje. To je cesta ako sa zlepšovať. Je veľmi dôležité to, ako začneš na sebe pracovať už od detstva – taký hokejista z teba vyrastie.
Mali by sme si brať príklad z iných krajín, kde s mládežou pracujú na inej úrovni a prikladajú tomu najvyššiu dôležitosť.
Mali by sme si brať príklad z iných krajín, kde s mládežou pracujú na inej úrovni a prikladajú tomu najvyššiu dôležitosť. My sa niektoré veci dozvedáme ako 20-roční reprezentanti. A síce to ide dopredu už aj na Slovensku, veľmi zaostávame napríklad za severskými krajinami, kde majú spojené štúdium s tréningami. Rodičia ráno odvezú deti do školy, kde majú zabezpečenú školu, tréningový program aj regeneráciu. Je to úplne na inej úrovni. Aj u nás máme mnoho talentovaných ľudí a trénerov, ktorí sa vzdelávajú. Dá sa to robiť, keď sa chce.
Pôsobíš v extraligovom tíme, ale často sa vraciaš domov do Považskej. Ak by si mal u nás zlepšiť či odporučiť jedinú vec, čo by to bolo?
Všímam si tréningové procesy na Štadióne Ondreja Nepelu aj u mladších ročníkov. Samozrejme, majú úplne iné podmienky, k dispozícii sú už tri tréningové haly. Úplný základ sú ale vždy tréneri. Je dôležité mať mladých vzdelaných trénerov, ktorí sa učia od vyspelého sveta a aplikujú metódy na mladých chalanov.
Je dôležité mať mladých vzdelaných trénerov, ktorí sa učia od vyspelého sveta a aplikujú metódy na mladých chalanov.
Ak dobrý mentor nastaví dobrý program pre decká, aj oni si vytvoria konkurenčné prostredie a ťahajú sa navzájom. Ja sám som mal v doraste šťastie na dobrý ročník, keď išiel do posilky jeden, išli sme všetci. To je základ – že decká chcú. Šport by mali robiť z vlastnej vôle, nie kvôli rodičom.
V porovnaní s inými mestami. Čo ti v Považskej Bystrici najviac chýba?
Pre mňa je Považská mesto s obrovským, ale nevyužitým potenciálom. Mal som tu kamarátov z reprezentácie a každý jeden bol z nášho mesta unesený. Na skok máme prírodu a veľa možností je tu aj pre mňa ako hokejistu.
Trénoval som v mnohých mestách a nikde som nemal možnosť odbehnúť si “do takej Manínskej”, otužiť sa v prírodnom bazéne. Je tu všetko, čo občan potrebuje mať.
Keď spoluhráč zo Záhrebu uvidel Manínsku, povedal, že ak sú podobné skaly v Chorvátsku, sú okamžite turistickou atrakciou. U nás kopec ľudí ani netuší, že ich máme.
A mesto samotné?
Úprimne, nie sú v ňom možnosti na kultúrne vyžitie. Nečudujem sa mladým ľuďom, že po skončení strednej školy odchádzajú preč. Som v kontakte s mojou generáciou a všetci by sa radi vrátili.
Neviem si predstaviť žiť inde a som presvedčený o tom, že sa sem raz vrátim.
Hovorí sa, že domov je tam, kde máš srdce. Narodil som sa tu a prežil celý život. Neviem si predstaviť žiť inde a som presvedčený o tom, že sa sem raz vrátim.
S Danielom sa pri Zimnom štadióne MŠK zhovárali Maroš Chudovský a Veronika Šeliga Pilátová.
Foto: Veronika