Za obľúbenou značkou KOLATCH stoja dvaja Považskobystričania – Michal Brzý a Marián Gábik. Svoje produkty – cukrovinky v tubách – vyrábajú v Považskej Bystrici a okrem slovenského trhu sa im úspešne podarilo exportovať aj do Česka, Slovinska či Kuvajtu. S Michalom a Mariánom sme sa porozprávali o tom, prečo sa vrátili domov zo Švajčiarska, ako sa im podniká v Považskej Bystrici a aké boli ich začiatky.
Rozhovor s Michalom a Mariánom patrí do série „Príbehy Považskobystričanov“ o rodákoch, ktorých spája láska k mestu.
Hoci vyrastali na rovnakej ulici, bližšie sa spoznali až vo Švajčiarsku. Tu pracovali ako pestovatelia zeleniny, spoznávali novú kultúru a dokonale si prečistili hlavu. Tiež si tu uvedomili, že ak budú tvrdo pracovať aj naďalej, svoje malé Švajčiarsko si dokážu vybudovať kdekoľvek – aj v Považskej Bystrici. Ich spoločnosť KOLATCH vyrába lahodné cukrovinky a dezertné krémy v tubách, je pre nich dôležitá udržateľnosť i inovácie a Považskú Bystricu považujú za svoj domov. Ako sa im doma podniká a kde vidia priestor na zlepšenie?
Podnikáte, máte firmu, ktorá je kreatívna, nezapadá do štandardného biznis modelu, snažíte sa inovovať a zároveň byť ohľaduplný k životnému prostrediu. Čo ste však robili predtým, ako ste rozbehli KOLATCH?
Michal: S Mariánom sa poznáme od detstva, vyrastali sme na rovnakej ulici. Bol však medzi nami vekový rozdiel, a tak mal každý svoju partiu. Bližšie sme sa spoznali až vo Švajčiarsku, kde sme spolu pracovali. Vo Švajčiarsku sme prišli na to, že keby sme aj v Považskej Bystrici makali tak ako tam, tak by sme si malé Švajčiarsko dokázali urobiť aj doma.
Marián: Bojím sa povedať, že naše stretnutie vo Švajčiarsku bolo náhodou. Po päť a pol dňoch v práci sa nadriadený spýtal, či nepoznám ešte niekoho, kto by pracoval tak usilovne ako ja. A práve v ten deň mi napísal Michal, či neviem o nejakej práci vo Švajčiarsku. (smiech)
Čo vás viedlo k tomu z Považskej Bystrice na čas odísť, vyskúšať si niečo nové?
Marián: Intenzívne som vnímal politickú situáciu a veci okolo nás – v akom meste žijem, ako vyzerá verejný priestor, ako sa tu cítim. Komunálne aj celkovo. Predsa len, keď ideš na huby do lesa, tak ťa odhodená práčka či šporák trochu vyruší.
Do Švajčiarska som sa dostal vďaka známemu. Chcel som si vyčistiť hlavu, chcel som vidieť, ako žijú ľudia v krajine, o ktorej sa hovorí ako o jednej z najvyspelejších. Áno, nároky na prácu sú tu oveľa vyššie, no zároveň tomu zodpovedá aj plat. Ja som tu bol dva roky a Michal asi trištvrte roka. Za ten čas sme sa stihli veľmi dobre spoznať.
Michal: Vo Švajčiarsku sme pestovali zeleninu, veľmi príjemný oddych pre hlavu. Odchádzali sme s pocitom, že keď tvrdo pracuješ, stojí ten život za to. Všade.
Čo bolo hlavným impulzom, aby ste sa vrátili domov?
Michal: Vnútorné volanie, človek má doma širšie zázemie. Tiež to bol pocit, že síce ma vo Švajčiarsku prijali dobre, cítil som sa tam príjemne, bol som stále cudzincom.
Marián: Človek má doma väzby, koníčky. Áno, aj v zahraničí si nájdeš model na existenciu, a to ťa to výrazne posilní. Akonáhle sme si uvedomili, že tvrdá práca nás zabezpečí kdekoľvek na svete, rozhodli sme sa vrátiť domov. Keď budeme takto tvrdo pracovať aj doma, minimálne ekonomický model Švajčiarska si urobíme aj v Považskej Bystrici. Ak sa ale vrátime na Slovensko, čo budeme robiť? Tak sme po večeroch sme kuli pikle.
Ako vám napadlo ísť do biznisu, v ktorom ste teraz?
Michal: Výroba cukroviniek je asi šiesty, siedmy biznis plán, ktorý sme sa rozhodli uskutočniť. Od malých projektov cez predaj super potravín, neskôr bistra či krabicový KOLATCH na „ne-pečenie“, neúspešne. Až tuba KOLATCH sa podarila. A s týmto konceptom rastieme.
Nebolo to teda tak, že sme prišli zo Švajčiarska, nasadli sme na koňa a začali sme cválať. Rozbehnúť sa nám dalo zabrať. Veľmi nám pomohli skúsenosti z nastavovania procesov, ktoré tam boli precízne. Vo vlastnom podnikaní sme tiež ocenili, že náš nadriadený vo Švajčiarsku nebol impulzívny a trpezlivo vysvetľoval.
Marián: Bol skutočne autoritou, ale nebol autoritársky. Inšpiráciou nám bol tiež jeho veľmi ľudský prístup. Prístup „byť bližšie k ľuďom a viesť ich“ sa snažíme uplatňovať aj my.
Ako ste KOLATCH rozbiehali? A čo legislatíva?
Michal: Vedeli sme, že chceme mať všetko legislatívne právne v poriadku. Dbali sme na to, aby sme splnili všetko, čo od nás zákon vyžaduje. Snažili sme sa vybrať trvácnou cestou, nechceli sme, aby nás poškodila – pokutou alebo stratou mena – nejaká nerozvážnosť. Dnes máme dokonca IFS štandard, ktorý je oveľa prísnejší ako slovenské zákony. Aj tento certifikát nám pomáha získavať konkurenčnú výhodu: máme prístup k náročnejším trhom. Vďaka tomu sa môžeme viac sústrediť na manažment a inovácie.
Vo Švajčiarsku sme si tiež všímali, že pri riešení problémov vkladajú veľkú dôveru do špecialistov na daný problém. Nerieši sa tu nič na kolene, snažia sa o čo najlepší výsledok a dôverujú profesionálom. Tento prístup nás tiež inšpiroval. V začiatkoch sme často siahali po službách odborníkov: od marketérov a kreatívcov cez právnikov až po účtovníkov.
Do ktorých krajín KOLATCH dovážete? Aké máte skúsenosti s trhmi?
Marián: Najlepšie nás prijal slovenský trh. Je to však prirodzené – najviac sme totiž počúvali požiadavky slovenského spotrebiteľa. Počúvali sme ľudí z gastra, videli sme, čo im chutí, čo je v kurze. A tak sme ušili slovenskému spotrebiteľovi produkt na mieru.
Už vtedy sme zachytili trendy, ktoré idú len teraz do popredia – slovenský výrobok, udržateľnosť, kvalita, príbeh. Na tomto sme rozbiehali slovenský trh, nakoniec sme však prerástli aj hranice. Česko je teraz našim veľkým partnerom, keďže sme si blízki fyzicky i mentálne. V zahraničí máme však rozpracované trhy ako Kuvajt, Slovinsko, Poľsko, Škandináviu.
Michal: Neboli to obchodné úspechy, no tuba sa dostala aj na Havaj či Kilimandžáro.
Marián: Zúčastnili sme sa aj veľtrhov v zahraničí, napríklad Expo v Dubaji či Anuga veľtrh v Nemecku.
Ako sa podniká Považskobystričanovi v Považskej Bystrici, na Slovensku s vašou víziou a nastavením?
Michal: Zo strany štátu máme vďaka SARIO či SBA (Slovak Business Agency, pozn. red.) istú podporu. Je fajn, že sme sa vďaka tejto podpore dostali na zahraničné veľtrhy. Miera byrokracie je však neuveriteľná. Keď napríklad chystáme podklady na export, je to náročné a často i plné absurdít. Berieme to však ako nevyhnutnosť a musíme to prekúsnuť. Vidíme za tým vyšší cieľ, ktorý nám byrokracia neprekazí. Mohlo by to byť jednoduchšie, na druhej strane neviem, ako to funguje v iných štátoch.
Marián: Ak chce človek poctivo podnikať, musí to splniť. Musí sa s tým naučiť žiť a v prípade absurdít dávať spätnú väzbu. Možno sa veci pohnú. Ako Považskobystričanom v Považskej Bystrici sa nám však podniká super. Mesto je skvelo logisticky umiestnené, je to stred Slovenska, nechýba diaľnica. Je to veľké plus nielen pre nás, ale tiež pre zahraničných partnerov, ktorí nám vozia tovar.
Ako s potenciálom Považskej Bystrice pracuje kraj či mesto?
Marián: Osobne mi chýba podpora lokálnych produktov. Bol som v Švajčiarsku na dovolenke, prišiel som k automatu na konci dediny a boli tam lokálne produkty. Žiadne Pepsi, žiadne Snickers, ale výrobky z danej dedinky, regiónu. Bol by som rád, keby to podobne fungovalo aj u nás.
Keď si primátor Modry, obdarúvaj lokálnym vínom a pýš sa tým, čo máš doma. Dokážem si predstaviť, že už len príprava rôznych projektov a hľadanie investora spomedzi miestnych firiem by mohlo viesť k zaujímavej spolupráci. Sú rôzne modely, ako sa dá prehĺbiť spolupráca medzi mestom a miestnymi podnikateľmi – veľkými, strednými i najmenšími. Napríklad vytvorením trhoviska pre lokálne značky, firmy, malých producentov.
Mestá dnes už ďaleko viac rastú z kreatívneho potenciálu. Z toho, že sú ľudia šikovní, kretívni a vymýšľajú nové veci. Ako ich podľa vás podporiť u nás v Považskej Bystrici?
Marián: Dá sa to pomerne ťažko uchopiť. Ale v zásade sa musíš naučiť počúvať týchto ľudí. Viac komunikovať s verejnosťou, dať im priestor. To je základ. Viac otvoriť myseľ a nebyť uzatvorená krabica, nebyť skostnatený.
Michal: Veľa závisí od toho, ako je zložený daný pracovný tím pre túto oblasť. Mesto má istý rozpočet aj na takéto veci a je dobré ho využiť na zmysluplné projekty. Keď robíme produkt, robíme si tiež prieskum verejnej mienky. Bez toho by sme boli len ťažko úspešní. Podobne je to aj pri meste: mali by tiež k tomu pripustiť odborníkov, ktorí už vedia, ako najlepšie daný problém uchopiť.
Marián: Keď sa rodili prototypy produktov KOLATCH, mysleli sme si niečo úplne iné ako naši potenciálni zákazníci. Stretli sme sa s nimi a oni nám povedali: „Toto by som si nekúpil a naopak toto by som si kúpil opakovane.“ Ok, tak sme to vyrobili a prinieslo nám to úspech. Aj mesto je značka, ktorú tvoria zákazníci. Mesto je také, aký je zákazník-obyvateľ.
Michal: Ešte dodám príklad zo Švajčiarska – ľudia radi platili dane. Prečo? Lebo išli do parku, kde mali nachystané drevo, nerezový gril, kliešte a mohli to využívať. A to bola služba mesta.
Aké máte plány na najbližšie obdobie?
Marián: K dnešnému dňu je to zvýšiť export. Veríme tomu, čo robíme, a vieme, že naše tuby sú dobrý exportný artikel, ktorý navyše nemá takú veľkú konkurenciu. Ľudia ho berú všade – aj na druhý koniec sveta. Ďalším plánom je udržať zamestnancov, trošku zabojovať s ekonomickou situáciou a snažiť sa ich motivovať k tomu, aby si vybojovali zvýšenie miezd. To sú pre nás kľúčové parametre.
Michal: Tiež plánujeme rozšíriť portfólio, aby to nebolo iba o tubách, ale aby si zákazník mohol vybrať z viacerých produktov. Do konca roka tak na nás čaká minimálne jeden nový rad a ak sa podarí, tak rovno dva.
Marián: Hoci sa do toho púšťame nie v práve ideálnej situácii, veríme tomu, čo robíme a myslíme si, že to prinesie úspech.
S Michalom a Mariánom sa v kaviarni Lokal Kútik zhovárali Maroš Chudovský a Veronika Šeliga Pilátová.
Foto: Veronika